|
Aero A.11
Aero A.11 (alebo A 11 či A-11) bol česko-slovenský dvojmiestny jednomotorový viacúčelový vojenský dvojplošník so zmiešanou konštrukciou. VznikTyp Aero A.11 vznikol a vychádzal z lietadla Aero A.12, ktoré poháňal letecký motor Maybach Mb.IVa. V roku 1923 bol spoločnosťou Aero do draku lietadla A.12 pokusne inštalovaný licenčný motor BMW IV, označený Walter W-IV. Pre letové testy boli postavené tri prototypy (A.11.1 až A.11.3), ktoré sa od predchádzajúceho typu líšili len pohonnou jednotkou. Lamelové chladiče boli stále riešené ako postranné, vystupujúce po oboch stranách z motorových krytov. VývojPrototypy vznikli v roku 1924 a čs. ministerstvo národnej obrany o ne prejavilo okamžite záujem objednávkou 67 strojov. Počas výroby potom došlo ku zmenám, ktoré A.11 od svojho predchodcu A.12 odlišovali. Po jednaní MNO s firmou Aero si vojenská správa vyžiadala konštrukčné úpravy, ktoré zhrnula svojim prípisom v apríli 1925. Požiadavky zahŕňali zosilnenie nosníkov horného krídla vrátane ochranných rúrok v krídle a zosilnenie kovania hlavných lán a protilán. Namiesto lamelových postranných chladičov bol montovaný čelný chladič. Motorové lôžko bolo taktiež zosilnené a bolo zmenené jeho uchytenie. Za motor bola pridaná izolačná protipožiarna prepážka z hliníkových plechov s azbestovou vložkou. Pozorovateľ obsluhoval pohyblivú dvojicu guľometov Lewis kalibru 7,7 mm na okruhu a pilot mechanicky synchronizovaný guľomet Vickers. Krátko po začatí sériovej výroby vznikla verzia Aero Ab.11 s pohonnou jednotku Breitfeld Daněk BD Perun II. Od A.11 sa líšila žalúziami na chladiči a tvarom jeho hornej časti. Do zväčšeného baldachýnu bola umiestnená palivová nádrž, vyčnievajúca z profilu nosnej plochy. Niektoré série mali na ľavej strane krytu motora sacie hrdlo vzduchu do karburátoru. Lietadlá boli tiež vybavené bombovými závesníkmi. V rokoch 1925 – 1931 objednalo MNO celkom 84 kusov bombardérov Ab.11, z toho štyri boli vybavené pre nočné lety s označením Ab.11N. V rokoch 1925 až 1927 dodala česko-slovenská spoločnosť Aero domácemu letectvu 25 lietadiel A.25, čo boli odľahčené cvičné „jedenástky“ bez výzbroje, s dvojitým riadením a motorom BMW IIIa s výkonom 136 kW. V roku 1928 bola realizovaná výroba pätnástich strojov Ab.111 s motormi Perun IIa a štyridsiatich nočnej verzie A.11N. „Enko“ malo zosilnený podvozok a zväčšené rozpätie kolies, výfukové potrubie bolo predlžené až za miesto pozorovateľa kvôli oslneniu. Pod spodným krídlom bolo umiestnených šesť závesníkov pre 10 kg bomby. Z A.11N bola odvodená osemkusová séria A.21 pre nácvik nočného lietania s motorom Perun I s výkonom 147 kW. Po príslušnom zosilnení motorového lôžka a trupu, prípadne nosného systému, boli do lietadla pokusne inštalované výkonnejšie motory. Bola verzia A.11C s výkonom jednotky Škoda L so zmenšeným rozpätím krídel, ktorá dosiahla rýchlosť 280 km/h. Ďalší prototyp A.11LD s motorom Lorraine-Dietrich 12Cc potom 240 km/h. Z lietadla Ab.11.56 a Ab.11.57 bola vyvinutá plaváková verzia Aero A.29 pre vlečenie terčov na delostreleckej strelnici v Boke Kotorskej. Bolo vyrobených 9 kusov s upravenými chvostovými plochami. Päť z nich poháňali motory Perun II s výkonom 206 kW, zvyšné štyri Walter W-IV s rovnakým výkonom. V rokoch 1930 až 1931 boli prestavané na kolesový podvozok. V roku 1929 bol do lietadla A.11.105 inštalovaný hviezdicový motor Walter Castor s výkonom 176 kW a po dlhých skúškach a celkovej modernizácii bolo v roku 1932 armáde odovzdaných osemnásť cvičných lietadiel s touto pohonnou jednotkou označených A.211. Ďalšia adaptácia na hviezdicový motor bola vykonaná už v roku 1927 úpravou Ab.11.17 pre pohonnú jednotku Jupiter. Z prototypu vznikol sériový Aero A.32 a následne AP.32 s modernizovaným podvozkom a Apb.32. Ich celková výroba dosiahla 110 kusov pre česko-slovenské letectvo. Nasadenie.jpg) Prvé A.11 prevzala vojenská správa v júni 1925. V rokoch 1925 a 1926 získavali tieto stroje ceny v rýchlostnom závode prezidenta republiky v kategórii C (rtm. Svozil, svob. Bárta a rtm. Procházka v roku 1925 a npor. Alexander Hess v roku 1926) a zúčastnili sa niekoľkých medzinárodných ciest prezentujúcich česko-slovenské letectvo v zahraničí. V septembri 1925 odštartovala štvorica A.11 z Prahy pod vedením škpt. Viléma Stanovského spolu s pilotmi Josefom Hamšíkom, Starým a Květoňom na let do Dánska. Let mal medzipristátie v Berlíne a návrat z Kodane bol vykonaný bez medzipristátia. V roku 1926 vykonal pplk. Skála s A.11 štrnásťhodinový diaľkový let s dĺžkou 2370 km. Trasa viedla z letiska Praha-Kbely cez Maďarsko nad letisko Novi Sad, kde zhodil tubu so srbským pozdravom čs. 1. leteckého pluku. Druhý letecký pozdrav zhodil v Bukurešti a následne sa vrátil do Kbel. V rovnakom roku podnikol škpt. Stanovský s mechanikom Šimkom na lietadle Ab.11.17 (značky L-BUCD) vytrvalostný let 32 štátmi v Európe, Afrike a Ázii s celkovou dĺžkou 15 070 km. V roku 1928 bola vyrobená ďalšia štyridsaťkusová séria A.11 a armáda tak prevzala celkom 107 lietadiel, ktoré pôsobili vo všetkých troch leteckých plukoch. Spoľahlivo a bez technických problémov slúžili až do polovice tridsiatych rokov, keď boli nahradené Letovmi Š-328. Po vyradení z prvej línie boli zvyšné A.11 prestavané na školské Aš.11. Okrem Česko-Slovenska používalo tieto stroje aj fínske letectvo – fínske stroje boli označované ako Aero A.11HS a boli poháňané silnejšími motormi Hispano-Suiza 8Fb s výkonom 300 k. V lete 1926 armáda požičala dva stroje vrátane posádok a pozemného personálu na chemický postrek proti kalamite motýľa mníšky (Lymantria monacha). Na lietadlo bolo namontované rozprašovacie zariadenie a počas asi dvoch týždňov bolo ošetrených 370 hektárov lesa. Išlo o jeden z prvých pokusov leteckého chemického postreku v Európe. Používatelia
Špecifikácie (A.11) Technické údaje
Výkony
Výzbroj
ReferencieLiteratúra
Externé odkazy
ZdrojTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aero A-11 na českej Wikipédii. |
||||||||||||||||||||||||
