|
Anton Pavlovič Čechov
Anton Pavlovič Čechov (rus. Антон Павлович Чехов; * 29. január 1860, Taganrog, Ruská ríša – † 15. júl 1904, Badenweiler, Nemecká ríša) bol ruský lekár, spisovateľ a dramatik. ŽivotAnton Pavlovič Čechov sa narodil v Taganrogu ako prostredné zo šiestich detí v rodine obchodníka s potravinami. V Taganrogu navštevoval v rokoch 1868 až 1879 miestne gymnázium. Rád hrával divadlo s ochotníkmi a chodil na predstavenia miestneho divadla. Taktiež sa začal venovať písaniu anekdot a frašiek.  Po ukončení gymnázia sa presťahoval do Moskvy, kde na Fakulte medicíny Moskovskej univerzity získal diplom lekára. Zo svojich príjmov živil svojich rodičov a súrodencov. Čechov pracoval ako lekár, na svojom statku zadarmo ošetroval sedliakov. Vo svojom voľnom čase prispieval do humoristických časopisov. Jeho debut vyšiel v roku 1880 v petrohradskom týždenníku Strekoza. Od roku 1882 písal pre petrohradské noviny Peterburskaja gazeta a Novoje vremja. Napriek tomu, že v tej dobe bol považovaný za známeho spisovateľa, on považoval písanie iba za svoje hobby. V roku 1881 napísal svoju prvú divadelnú hru – aktovku Platonov. Ďalej písal najmä poviedky a k dráme sa vrátil v roku 1886 s dramatickým monológom O škodlivosti tabaku. Nasledovali hry Ivanov (1887) a séria jednoaktových frašiek: Labutia pieseň, Medveď, Pytačky, Tragikom proti svojej vôli, Svadba a Jubileum. Koncom 80. rokov sa nakazil od jedného zo svojich pacientov tuberkulózou, ktorá ho sužovala až do konca života. V roku 1890 Čechov podnikol cestu na Sibír, už chorý na pľúca, aby písal o nútených prácach na väzenskom ostrove Sachalin. Cestovná správa opisuje otrasný „život“ vyhnancov v cárskej ríši. V roku 1896 dokončil hru Čajka. V hre sa prepletajú motívy divadla a literatúry a ich vzťahu k životu. Čajka však v petrohradskom divadle úplne prepadla a Čechov veľmi nerád dával Stanislavskému povolenie na jej opätovné inscenovanie v Moskovskom umeleckom akademickom divadle (MCHAT). Čajka v Stanislavského a Dančenkovej réžii začala celú históriu MCHATu a zaznamenala obrovský úspech u divákov i kritiky. Čechov sa stal domovským dramatikom MCHATu a všetky jeho nasledujúce hry mali svoju svetovú premiéru práve v Moskve. Ujo Váňa (1900) vraví o tom ako obetovanie sa a neopätovaná láska ku klaviristke Jelene doženie Ivana Vojnického k zúfalému pokusu zastreliť jej manžela profesora Serebrjakova. V roku 1901 sa Čechov oženil s herečkou Oľgou Knipperovou, ktorá stvárnila v MCHATe hlavné postavy v jeho hrách: Arkadinovú v Čajke, Jelenu v Ujovi Váňovi, Oľgu v Troch sestrách a Ranevskú vo Višňovom sade. Kvôli pľúcnej tuberkulóze sa presťahoval do Jalty (Krym). Ten istý rok dokončil aj svoju tretiu veľkú drámu – Tri sestry. Hra rozpráva o úpadku rodiny Prozorovcov, žijúcich v ruskom malomeste, ktorých najväčšou túžbou je vrátiť sa nazad do Moskvy. Najstaršia setra Oľga je stará dievka, stredoškolská učiteľka, prostredná Máša je nešťastne vydatá za miestneho učiteľa a najmladšia Irina sníva o láske, ale po jej sklamaní ju čaká podobný osud ako Oľgu. Ich brat Andrej je zruinovaný jeho drakonickou ženou Natašou. Poslednou Čechovovou hrou je “komédia v štyroch dejstvách” Višňový sad (1904). Krátko po premiére Višňového sadu, Čechov cestuje do kúpeľného mesta Badenweiler v Nemecku. Tu, 15. júla, ako 44-ročný, po pohári šampanského a slovách „Ich sterbe“ ("zomieram") umiera. Jeho hrob je v Moskve – na Novodevičom cintoríne. DieloVo svojej tvorbe Čechov naráža na tému tzv. „zbytočných ľudí“ – mladých talentovaných šľachticov bez zmyslu života, možnosti uplatnenia a budúcnosti. Prvým zbytočným človekom v ruskej literatúre sa stal Eugen Onegin z rovnomenného diela Alexandra Sergejeviča Puškina. Najznámejšie Čechovove drámy sú Čajka (Чайка), Ujo Váňa (Дядя Ваня), Tri sestry (Три сестры), Višňový sad (Вишневый сад). Okrem týchto hier Čechov písal i jednoaktové hry a frašky. Napriek tomu, že Čechov svoje hry písal ako komédie, v povedomí verejnosti zostáva skôr ako autor melancholických hier, najmä vďaka Stanislavského inscenáciám jeho hier. Čechov po premiére Troch sestier v januári 1901 napísal A. Tichonovovi: „Povedali ste, že ste nad mojimi hrami plakali. Nie ste jediný. Na to som ich však nenapísal. Stavislavskij z nich spravil sentimentálne hry. Ja som chcel niečo úplne iné. Chcel som len jednoducho a úprimne povedať: Pozrite sa sem, dívajte sa, aký zlý a nudný život vediete! Najdôležitejšie je, aby to ľudia pochopili. Keď to pochopia, budú musieť začať iný, lepší život. (...) Dovtedy však neprestanem ľuďom opakovať: Pozrite sa ako nudne a zle žijete! Nad čím tu plakať?“ Čechov nezatváral oči pred spoločenskými a rodinnými príčinami krízy identity, ale zodpovednosť pri vytváraní vlastného života prisudzoval každému indivíduu. Ale pri Stanislavského inscenáciách sa meštiacke publikum utápalo v slzách a súcite nad sebou samým, namiesto toho, aby sa konfrontovalo s vlastným “zlým a nudným” životom. Čechovove drámy mali úspech, napriek tomu je však Čechov dramatikom, ktorého jeho súčasníci nepochopili väčšmi než kohokoľvek iného. Témou väčšiny jeho poviedok (napr. Nemocničná izba č. 6 a Priepasť) je život malomeštiakov v Rusku, hriech, zlo, úpadok duchovného života a spoločnosti. Cítiť v nich hlboký povzdych. V ďalších, ako sú Študent alebo Step, oslavuje Boha, svet a ľudstvo. V slovenčine vyšiel výber poviedok pod názvom O láske. Taktiež navštívil ostrov Sachalin, kde písal o živote trestancov v románe Cesta na Sachalin. Výberová bibliografiaAktovky a scény
Hry
Prózy
Iné projekty
Pozri ajExterné odkazy
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
