Digitálna knižnica

Digitálna knižnica je knižnica, ktorej zbierky sú uložené v digitálnych formátoch a dostupné prostredníctvom počítačov. Obsah takejto knižnice môže byť uložený lokálne alebo dostupný prostredníctvom počítačovej siete.

Myšlienka digitálnej knižnice sa začala formovať ako reakcia na globálny nárast informačného bohatstva a jeho sprístupnenia širokej verejnosti začiatkom 90. rokov v súvislosti s rozšírením WWW technológií. Priamoúmerne s narastajúcim množstvom informácií sa začala čoraz viac prejavovať potreba efektívnejších spôsobov ich vyhľadávania a získavania. Objavila sa tak myšlienka akejsi globálnej knižnice, ktorá by skĺbila funkcie klasických knižníc (vyhľadávanie, získavanie, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií) s možnosťami, ktoré sa naskytujú vďaka internetu.

Prvým významným krokom boli prieskumové stroje (tiež vyhľadávacie stroje), ktoré do rozsiahlych lokálnych databáz ukladajú údaje o všetkých nájdených dokumentoch a na základe kľúčových slov umožňujú vyhľadanie a lokalizáciu požadovaných dokumentov ^[1]. K prvým vyhľadávacím strojom patrí napr. pomerne známy vyhľadávač Alta Vista). Nevýhodou vyhľadávacích strojov je, že nevedia rozoznať kvalitné a dôveryhodné zdroje, následkom čoho je vyhľadanie značného množstva informácií s nízkou relevanciou.

Na podobnom princípe fungujú predmetové adresáre (tiež predmetové katalógy) (chyba, jazyk nebol zadaný directories) (napr. Yahoo.com, Zoznam.sk), ktoré sa líšia tým, že primárne nájdenie, popis a hodnotenie informačných zdrojov“ neprebieha automaticky za pomoci strojov ale vykonávajú ho editori ^[1]. Výhodou je, že pri predmetových adresároch sa odstránia nedostatky týkajúce sa presnosti a relevancie nájdených dokumentov. Naproti tomu sú pre ne charakteristické výrazne menšie pokrytie internetového priestoru (obsahujú informácie o stovkách tisícov dokumentov oproti miliardám v prípade vyhľadávacích strojov), menšia aktuálnosť údajov a veľká prácnosť ^[1]. Osobitým typom predmetových katalógov sú virtuálne knižnice, ktoré sú špecializované na konkrétnu problematiku a teda slúžia určitej skupine používateľov.

Od spomínaných internetových vyhľadávacích nástrojov sa podstatne líšia digitálne knižnice. Hlavným rozdielom je ich inštitucionálny charakter – nielen že umožňujú vyhľadávanie a sprístupňovanie informácií, ale ich aj vlastnia, spravujú a udržiavajú. Z vlastníctva primárnych dokumentov vyplývajú isté výhody, zabezpečujúce predovšetkým vyššiu relevanciu požadovaných dokumentov. Máme na mysli hlavne možnosť garantovať kvalitu, autentickosť, individuálne sprístupňovanie dokumentov podľa špecifických podmienok a výrazne vyššiu presnosť pri vyhľadávaní. Ich malé rozšírenie, rôznorodosť, neexistencia jednotných štandardov a podpornej globálnej infraštruktúry, ktorá by umožnila prepájanie a spoluprácu digitálnych knižníc medzi sebou sú zatiaľ veľkou prekážkou v praktickom využívaní digitálnych knižníc. Preto sa týmto problematickým okruhom venuje v rámci výskumu značná pozornosť zo strany odborníkov ^[1].

Existujúcich digitálnych knižníc je zatiaľ pomerne málo, a to najmä vzhľadom na zložitosť tejto problematiky a komplikovanosť uvedenia digitálnych knižníc do bežnej praxe (nutnosť aplikácie informačných systémov a následná spolupráca odborníkov na informačné technológie s knižničnými pracovníkmi, ekonomické a legislatívne faktory a pod.). Samotný pojem digitálnej knižnice sa však stáva čoraz frekventovanejším, a to nielen v oblasti knižnično-informačnej vedy. Digitálna knižnica by mohla nájsť svoje uplatnenie prakticky vo všetkých vedných odboroch, rovnako ako tomu je v prípade tradičných knižničných inštitúcií.

Súčasné prístupy k myšlienke digitálnej knižnice sú však zatiaľ nejednotné, a to najmä z dôvodu nejednotného chápania pojmu odborníkmi z rôznych vedných disciplín, ktorí spolupracujú pri tvorbe koncepcií a náplne digitálnej knižnice ^[2]. Napríklad v rámci počítačovej vedy sa termín digitálna knižnica používa na označenie množiny počítačových algoritmov alebo programov, ktoré boli zozbierané na opakované využívanie; prevádzkovatelia databáz označujú termínom digitálna knižnica súbor databáz alebo služieb elektronického dodávania dokumentov, ktoré poskytujú ako výstup zo svojich digitálnych fondov; obchodné spoločnosti ju chápu ako systém správy a riadenia elektronických dokumentov zväčša finančného charakteru, ktoré sa vytvárajú a využívajú v súvislosti s realizáciou firemných obchodných cieľov; vydavatelia pod týmto pojmom prezentujú on-line verziu publikačnej produkcie, teda všetko to, čo vyprodukovali v elektronickej forme a čo je možné nájsť na internete ^[2]. Knihovníci zas chápu digitálnu knižnicu ako ďalší vývojový stupeň tradičných knižníc, ktorá vďaka automatizácii a IKT poskytuje digitálnou formou nielen sekundárne informácie o informačných prameňoch, ale aj všetky primárne dokumenty, donedávna sprístupňované len v analógovej podobe ^[2]. Spomínaná nejednotnosť sa o. i. odráža aj v množstve definícií digitálnej knižnice. Niekoľko z nich uvediem na ilustráciu.

Napríklad Kalifornská univerzita (University of California) definuje digitálnu knižnicu ako množinu peňažných prostriedkov a technologických systémov, ktoré umožňujú generovať poznatky, prístup k nim a ich používateľom cez 4 primárne role:

• uchovávanie, ukladanie a vyhľadávanie informácií;
• elektronický prístup a dodávanie prostredníctvom elektronickej komunikácie;
• on-line publikovanie vedeckých a odborných poznatkov;
• informačný manažment, konzultácie a výchova

Podľa Jaroslava Šušola sa dá digitálna knižnica definovať ako určité hardvérové a softvérové rozhranie, ktoré používateľom umožňuje integrovaný prístup k vlastným i externým informačným zdrojom na základe využívania efektívneho rešeršného podsystému. Lokálne zdroje v rámci tohto predstavujú plnotextové bázy dát dokumentov, ktoré prešli procesom konverzie; digitalizované dokumenty z fondov pridružených knižníc (inštitúcií); iné typy vlastných multimediálnych dokumentov ^[2].

Soňa Makulová popisuje digitálnu knižnicu nasledovne:

• nie je to jedna entita, ale predstavuje súbor viacerých knižníc;
• vyžaduje sieťové technológie, ktoré umožňujú prepájať informačné zdroje;
• pre koncového používateľa sú spojenia medzi jednotlivými digitálnymi knižnicami a informačnými službami transparentné;
• jej cieľom je umožniť univerzálny prístup k informáciám;
• nie je viazaná na dokumenty v tlačenej forme ^[2].

Ďalšia definícia digitálnu knižnicu charakterizuje ako zbierku informácií spolu so zodpovedajúcimi službami, pričom tieto informácie sú uložené v digitálnej podobe a sú dostupné prostredníctvom siete ^[3].
Iná definícia hovorí o digitálnych knižniciach ako o organizáciiách, poskytujúcich zdroje (vrátane špecializovaného personálu) umožňujúce realizovať výber, štruktúrovanie a sprístupňovanie zbierok digitálnych prác, tieto práce ďalej distribuovať, udržiavať ich integritu a dlhodobo uchovávať – a to všetko s ohľadom na jednoduché a ekonomické využitie určitou komunitou alebo množinou komunít užívateľov ^[3].

Napriek spomínanej nejednotnosti chápania digitálnej knižnice možno vymedziť niekoľko jej základných znakov vyplývajúcich z väčšiny definícií a vymedzení:

• organizácia digitálnych zbierok je kľúčovou otázkou pri budovaní digitálnych knižníc (nie samotná digitalizácia fyzického materiálu);
• digitálne knižnice zásadne nechápeme ako uzavreté entity (vzhľadom na poskytovanie dokumentov či informácií o nich z externých zdrojov či iných digitálnych knižníc), preto mnohí autori používajú množné číslo – „digitálne knižnice“;
• heterogénnosť informačných zdrojov digitálnych knižníc (rôznorodosť spôsobom uloženia, organizáciou, správou objektov a použitými platformami);
• dynamickosť (začleňovanie a vyraďovanie komponentov do/z štruktúry digitálnej knižnice);
• multimediálnosť (rozličná povaha dát);
• prepojenosť rôznych (autonómne spravovaných) informačných komponentov, ktoré musí byť pre používateľov transparentné;
• cieľom je zaistenie prístupu ku všetkým relevantným digitálnym informáciám bez ohľadu na ich formu, formát, spôsob a miesto uloženia ^[3].

Podľa spôsobu budovania digitálnych zbierok a ich účelu možno vymedziť tri typy digitálnych knižníc – digitalizované digitálne knižnice, born digital digitálne knižnice a zberné digitálne knižnice.

Pre tradičné knižnice by bolo technicky aj finančne náročné úplne sa transformovať na knižnice digitálne. Pri tomto type digitálnych knižníc ide o sprístupňovanie častí ich fondov, kedy sa analógové dokumenty digitalizáciou upravia na digitálne objekty. Hovoríme o digitalizovaných digitálnych knižniciach, ktoré umožňujú lepšie sprístupňovať zaujímavé či ťažko dostupné fyzické zbierky a zároveň vytvárať nové zaujímavejšie typy prezentácií, ktoré u fyzických artefaktov nie sú možné (napríklad vytváranie virtuálnych zbierok alebo združovanie rôznych materiálov do multimediálnych a hypertextových prezentácií pôvodných dokumentov). Ich cieľom je teda efektívnejšie a zároveň šetrnejšie sprostredkovanie vzácnych tlačí (rukopisy, kódexy, inkunábuly a pod.) širokej verejnosti ^[3].

V prípade materiálov, ktoré vznikli už priamo v digitálnej podobe a často existujú len v tejto podobe, ide o born digital digitálne knižnice. Tento typ digitálnych knižníc vzniká s cieľom existujúce digitálne materiály systematicky usporiadať, vytvoriť podmienky na jeho uchovanie a potom aj sprístupnenie. V miniatúrnej podobe s obdobným problémom zápasí napríklad hociktorý majiteľ digitálneho fotoaparátu. Veľmi často sa s daným typom digitálnych knižníc stretávame v oblasti vedy a vedeckého publikovania

Zberné digitálne knižnice získavajú svoje materiály z internetu prostredníctvom ich automatizovaného zberu (en.: harvesting). Často vznikajú s cieľom zabezpečiť dlhodobú dostupnosť či archiváciu digitálneho materiálu, ktorý by inak mohol čoskoro zaniknúť. Problémom zberných digitálnych knižníc je vysporiadanie autorských a vlastníckych práv ako základnej podmienky na sprístupnenie. Na druhej strane predstavujú vhodné spojenie dvoch odlišných technológií (vyhľadávacích strojov so zbernými robotmi na strane jednej a knihovníckych postupov na strane druhej) s potenciálne veľkými perspektívami.

Myšlienka digitálnej knižnice nie je celkom nová. Jej počiatky možno hľadať už v sedemdesiatych rokoch, kedy nastal značný rozvoj elektronizácie knižničných katalógov. Ak uvažujeme o digitálnej knižnici ako o systéme zahŕňajúcom viac ako len údaje a ak ju definujeme ako súbor nie len informačných zdrojov (navigačné pomôcky a systémy, matadáta..), môžeme konštatovať, že myšlienka plne funkčnej digitálnej knižnice je stále ešte len vo svojich počiatkoch. Pri komplexnom pohľade na takýto zložitý systém sa vynárajú mnohé problémy, vyplývajúce z technických ťažkostí spojených s realizáciou samotnej myšlienky elektronickej knižnice, z legislatívy, či z iných príčin, ktoré často bránia ďalšiemu napredovaniu elektronickej knižnice ako takej. Ich riešenie je predmetom manažérskej činnosti.

Umožnenie, v resp. povolenie prístupu k on-line informáciám je problém, ktorému sa venuje výskum elektronických knižníc už niekoľko rokov. Jeho riešenie si vyžaduje stanovenie určitých pravidiel prístupu k informáciám, čo obnáša predovšetkým podmienky umožnenia prístupu a určenie dĺžky trvania doby, počas ktorej môže konkrétny používateľ príslušné informácie používať ^[4]

Splnenie takejto požiadavky v podstate plní identifikovanie používateľov pripojených na sieť na základe pridelenia, resp. identifikácie používateľského mena a hesla.

Za možné riešenie mnohých zo spomínaných problémov možno považovať vyvinutie rôznych druhov štandardov, ktoré by zabezpečili uniformitu rôznych zložiek systému digitálnej knižnice.

Informačné a komunikačné technológie a internet sa stávajú bežnou súčasťou každodenného života, uľahčujú prácu prakticky vo všetkých vedných oblastiach. Na druhej strane sa vďaka nim za posledné roky objavil nový fenomén – digital divide (digitálne rozdelenie). Je to fenomén, ktorý vypovedá o rozdieloch medzi krajinami, regiónmi, podnikmi, domácnosťami a jednotlivcami na rôznej socio-ekonomickej úrovni s ohľadom na možnosť prístupu k informačným a komunikačným technológiám a ich efektívneho využívania. Tieto rozdiely sa objavujú medzi jednotlivými štátmi, väčšinou medzi rozvinutými a rozvíjajúcimi sa, ako aj vnútri štátov (domáce digitálne rozdelenie), a to rovnako v rozvinutých ako v rozvíjajúcich sa. Je to teda problém prakticky každého štátu a jeho zmiernenie či preklenutie je veľkou praktickou aj politickou výzvou pre všetky krajiny ^[5].

Digital divide sa bezprostredne dotýka aj digitálnych knižníc, a to nielen z hľadiska ich používateľov, ale predovšetkým z hľadiska ich výskumu, rozvoja a podpory zo strany vlády. Vyškolený personál je jedným z kľúčových faktorov vedúcich k efektívnemu fungovaniu digitálnych knižníc.

Digitálne knižnice vyžadujú erudovaných pracovníkov zastupujúcich rôzne vedné oblasti (knihovníci, manažéri, informační pracovníci…). Nanešťastie sa zatiaľ v rámci knižnično-informačných projektov poskytuje málo teoretického a praktického vzdelávania, ktoré by prihliadalo na multidisciplinárny charakter digitálnych knižníc ^[4]. Rovnaký význam má vzdelávanie potenciálnych používateľov digitálnych knižníc (bez používateľov schopných efektívne pracovať s informačnými zdrojmi by digitálne knižnice nemali význam). Výskumy informačného správania používateľov v digitálnom prostredí dokazujú, že iba veľmi málo používateľov využíva možnosti rozšíreného vyhľadávania v prostredí internetu. Väčšine používateľov internetu chýbajú základné teoretické zručnosti z informačného prieskumu a ani nepoznajú všetky možnosti, ktoré vyhľadávacie nástroje poskytujú ^[6].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Autorské právo

Kľúčovou oblasťou, ktorej treba venovať pozornosť, je problematika duševného vlastníctva a copyrightu, ktorá sa netýka len digitálnych knižníc, ale napríklad aj elektronického publikovania. „Je to jedna z najmarkantnejších prekážok v tejto oblasti, ktorej riešenie je možné len prostredníctvom zmien v legislatíve a technologickým opatreniami, ktoré by ochraňovali intelektuálne vlastníctvo autorov ^[7]. Tieto zmeny však nebude jednoduché uskutočniť. Aplikácia súčasnej platnej legislatívy vzťahujúcej sa na problematiku duševného vlastníctva prináša niekoľko problémov vyplývajúcich predovšetkým z týchto vlastností internetu:

• komplikovanosť odhalenia konkrétnej osoby (páchateľa), ktorá obvykle vystupuje anonymne;
• minimálna možnosť určenia skutočného miesta spáchania trestnej činnosti páchateľa;
• jednoduchý prístup k informáciám umiestneným na internetovej sieti a jednoduchá manipulácia s nimi;
• jednoduchá oddeliteľnosť digitálnych záznamov od ich nosičov;
• zlacňovanie a vylepšovanie technológií k vyhotovovaniu kópií.

Digitálne/elektronické dokumenty patria k základným prvkom digitálnej knižnice. Podľa S. Makulovej ^[8] prestávajú byť už len záležitosťou knižnično-informačnej komunity, ale vzhľadom na sieťové prostredie, v ktorom sa nachádzajú, sa stávajú predmetom interdisciplinárneho charakteru.

V oblasti knižnično-informačnej teórie sa elektronický/digitálny dokument zvyčajne definuje ako prostriedok sociálnej komunikácie, ktorý sa od tradičných typov dokumentov (písomných, obrazových, zvukových) odlišuje nie obsahovými, ale formálnymi charakteristikami, najmä digitálnym spôsobom záznamu informácií a z neho vyplývajúcou väčšou nezávislosťou, oddeliteľnosťou obsahu dokumentu od materiálneho nosiča – počítačového pamäťového média, zväčša magnetického alebo optického.

Na Slovensku majú zatiaľ oficiálnu podobu digitálnych knižníc predovšetkým digitalizované vezie historických zbierok vzácnych tlačí (5. kapitola). Vo svete už ale možno pozorovať trendy digitálnych knižníc zhromažďovať informácie rôznych zdrojov a formátov. S narastajúcim množstvom dokumentov a informačných zdrojov, vznikajúcich čisto v digitálnej podobe, narastá pravdepodobnosť vzniku typologicko pestrých a rôznorodých digitálnych knižníc.
Pri digitálnych dokumentoch umiestnených priamo na internete sa jednotlivé kapitoly či podkapitoly často ukladajú ako samostatné súbory a v prípade, že nie sú spojené prostredníctvom hypertextových spojení, používateľ často ani nevie, že si prezerá časť celku. Podľa S. Makulovej^[8] sa z tohto dôvodu sa na označenie dokumentov v internete používa termín digitálne zdroje alebo tiež digitálne objekty. Sú základnými prvkami digitálnej knižnice.

Okrem nich sú základom architektúry digitálnych knižníc mená a identifikátory. Pomocou mien identifikujeme digitálne objekty, zaregistrujeme duševné vlastníctvo a zaznamenáme zmeny vo vlastníctve. Vyžadujeme ich pre citácie, vyhľadávanie informácií, ale aj na vytváranie jednotlivými spojení medzi jednotlivými objektmi. Pomocou systému identifikátorov sa digitálne objekty identifikujú nezávisle od ich umiestnenia.

Podľa J. Šušola ^[9] sú základnými vlastnosťami digitálnych objektov obsah, stálosť, identifikácia, pôvod a kontext.

Obsah je považovaný za najdôležitejšiu vlastnosť informačného objektu. Možno ho definovať na troch úrovniach:

1. fyzickej – bitovej (je reprezentovaný postupnosťou binárnych číslic 0 a 1);
2. formálnej – reprezentuje ho formát znakového kódu (napr. ASCII, UNICODE) a štruktúra dokumentu (Word, HTML, SGML a pod.);
3. logickej – poznatky a myšlienky v dokumente sú usporiadané tak, ako ich je schopný zaradiť do kontext a pochopiť človek.

Stálosť digitálneho objektu je problematickou vlastnosťou predovšetkým v prostredí internetu, kde jednotlivé verzie dokumentu vznikajú, zanikajú, menia svoj obsah a pod.

Identifikácia súvisí s potrebou presnej a spoľahlivej lokalizácie digitálneho objektu v čase vo vzťahu k iným objektom. Túto funkciu väčšinou a zabezpečujú citačné, popisné a klasifikačné systémy, pričom problematickou vždy bola a aj zostáva otázka kvality tejto referencie. Identifikácia elektronických zdrojov sa realizuje pomocou mechanizmu URI (Uniform Resource Identifier).^[8]

Pôvod digitálneho zdroja je významnou charakteristikou najmä pri posudzovaní autenticity a spoľahlivosti objektu. Zatiaľ čo systémy tradičného publikovania majú na dáta o pôvode diela presne špecifikované miesta v publikácii, v digitálnom prostredí sa publikačný aspekt pomerne úzko viaže na problém stálosti zdrojov a na otázku identifikovania viacerých verzií/edícií dokumentu.

Kontext reprezentuje súhrn podmienok, v akých bol elektronický zdroj vytvorený, resp. podmienok, pre aké bolo jeho využívanie projektované. Odvíja sa od ne neho spôsob interakcie daného objektu s iným objektmi v digitálnom prostredí.

Digitálne knižnice predstavujú celý rad rôznych dokumentov. Sú nimi elektronické časopisy, elektronické knihy (encyklopédie, slovníky, referenčné zdroje a pod.), konferenčné materiály a ďalšie textové dokumenty, zvukové a obrazové dokumenty, multimediálne dokumenty. Pre všetky je charakteristické, že sa výrazne líšia od tlačených dokumentov (flexibilným formátom, elektronickým vyhľadávaním textových reťazcov, možnosťami editovania, diaľkového prenosu pomocou telekomunikačných sietí) ^[10].

Elektronické časopisy tvoria pomerne veľkú časť zbierok digitálnych knižníc. Sú jedným z hlavných zdrojov odborných informácií a svojou formou, ktorá je elektronickou podobou ich tlačených predchodcov, sú blízke prakticky každému používateľovi. Prednosťou elektronických časopisov je, že zabezpečenie prístupu k nim je často pomerne jednoduché, a to vďaka tomu, že mnohí vydavatelia ich voľne sprístupňujú na svojich stránkach. Z používateľského hľadiska je však lepšie mať vytvorený taký vyhľadávací systém, ktorý využíva jednotné používateľské rozhranie pre všetky sprostredkované časopisy. V závislosti od typu informácií a konkrétnej digitálnej knižnice môže byť prístup k nim buď bezplatný, alebo personalizovaný (personalizovaný prístup k informáciám sa preferuje v koncepciách tzv. digitálnych knižníc 2. generácie), na základe prístupového hesla.

Elektronické knihy môžu byť prístupné tiež on-line, spravidla zdarma, prípadne sú umiestnené na nosiči informácií (CD, DVD). Druhá skupina môže využívať špeciálne zariadenia na analogické zobrazovanie ich obsahu (napr. Adobe Acrobat eBook Reader).

Pomerne novým spôsobom komunikovania odborných poznatkov je elektronické publikovanie konferenčných materiálov, ktoré sú vo väčšine prípadov prístupné každému, kto má o daný typ informácie záujem. Ich výhodou je vysoký stupeň aktuálnosti v danej oblasti a ich jedinečnosť, nakoľko ide o príspevok prednášajúceho, vytvorený pri príležitosti konferencie, seminára a pod. Elektronická forma býva často jediná, v akej sú príspevky zverejnené.

Do ďalšej kategórie spadajú multimediálne dokumenty, ktoré si práve vďaka elektronizácii a digitálnym knižniciam v knižničnom ponímaní vytvárať svoje stabilné miesto. Ide o zvukové (mp3, wav, midi), obrazové (JPEG, psd, gif, eps, bmp, png, tif…) a audiovizuálne dokumenty (.avi,.nrg,.mpeg,.asf), počítačové programy. Práve multimediálne dokumenty sú potenciálom pre nový rozmer digitálnych knižníc, ktorý by obohatil ich informačnú funkciu.

Vďaka súčasným technologickým možnostiam predstavujú digitálne knižnice pre používateľov celý rad výhod, medzi ktoré patrí nepochybne prístup k požadovaným informáciám priamo z pohodlia domova. Práve táto vlatnosť digitálnych knižníc sa realizuje vďaka online katalógom digitálnych knižníc. Slúžia nielen používateľom ako nástroj pre orientáciu a vyhľadávanie v často zložitých štruktúrach organizovaných digitálnych zbierok, ale vďaka automatizovanému spracovaniu umožňujú generovať kľúčové identifikačné údaje dokumentov priamo na obrazovke počítača. Online katalóg je teda katalóg využívaný pri automatizovanom spracovaní, pri ktorom sa údaje zobrazujú na obrazovke a môžeme v ňom vyhľadávať na základe viacerých selekčných kritérií. K výhodám týchto typov katalógov patria:

• mnohorozmerný prístup k informačným prameňom;
• možnosť pravostranného a ľavostranného rozširovania prieskumových termínov
• kombinácia termínov pomocou výrokov Boolovej algebry
• unifikácia termínov používaním súborov autorít
• možnosť diaľkového prístupu prostredníctvom internetu.

Pri vyhľadávaní v online katalógoch knižníc získavame informácie o tom, či je daný titul vypožičaný, môžeme si ho rezervovať a pod. V prípade seriálových publikácií môžeme zistiť názvy predchádzajúcich titulov. Možnosti závisia od používaného softvéru, funkčné špecifikácie sa často líšia. Podobne ako pri prieskumových strojoch sa stretávame s rôznymi úrovňami vyhľadávania. Preto treba venovať patričnú pozornosť výberu vhodného programového vybavenie. Na rozdiel od prieskumových strojov, ktoré väčšinou indexujú všetky slová dokumentov, pri vyhľadávaní v katalógoch knižníc sú zindexované iba záznamy o dokumentoch. V poslednom čase stále viac knižníc umožňuje prístup z online katalógov knižníc aj k úplným textov časopisov. Väčšinou však ide o platenú službu. Veľa knižníc digitalizuje svoje zbierky, ktoré sú prístupné prostredníctvom internetu.
Online katalógy knižníc prešli podobne ako dialógové systémy etapami vývoja. V súčasnosti môžeme hovoriť o tretej generácii. Súčasný trend je orientácia na priame prepojenie online katalógu na externé informačné zdroje v internete.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Digitalizácia (knihovníctvo)

Transformácia obrazov a dokumentov do grafických počítačových súborov, ktoré sa dajú strojovo spracovávať a prenášať po sieti. Výhody:

• oddelenie využívania digitálneho dokumentu od jeho fyzického originálu, z čoho vyplýva jeho dlhšia životnosť
• viacnásobné využívanie toho istého dokumentu v tom istom čase
• vyššia efektívnosť prístupu v zmysle možností vyhľadávania textových reťazcov, vytváranie kópií
• rýchlosť a efektívnosť dodávania dokumentov

• Digitalizácia (knihovníctvo)
• Elektronická kniha
• Európska knižnica
• Project Gutenberg – virtuálna knižnica voľne dostupných kníh a písomností
• Slovenská národná knižnica
• Svetová digitálna knižnica
• Univerzitná knižnica v Bratislave

• Project Gutenberg – oficiálna webstránka
• Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave
• Kongresová knižnica vo Washingtone
• Európska knižnica – The European Library
• Slovenská Národná Knižnica