|
Kyselina
 Kyseliny alebo acidá (všeobecne často označované HA) sú tradičné chemické zlúčeniny, ktorých vodný roztok má pH menšie ako 7,0. Táto definícia aproximuje modernú Brønstedovu-Lowryho definíciu, ktorá definuje kyselinu ako zlúčeninu schopnú poskytnúť vodíkový katión (H+) inej zlúčenine (ktorú nazývame zásada):
alebo vo vodnom prostredí
Systémy a reakcie kyselín a zásad sú odlišné od redoxných reakcií, pretože v nich nedochádza k zmenám oxidačných čísel. Každá kyselina obsahuje aspoň jeden atóm vodíka. Slovenský názov je odvodený od prvku kyslík a pochádza z čias, kedy sa mylne myslelo, že charakteristickým prvkom pre kyseliny je práve kyslík. Existujú tak kyseliny anorganické (napr. kyselina sírová, kyselina chlorovodíková), ako aj kyseliny organické (napr. kyselina mravčia, kyselina maslová). Vodné roztoky kyselín majú kyslú chuť a menia farbu niektorých organických farbív. Nositeľom kyslých vlastností je katión vodíka H+, ten s prítomnými farbivami reaguje, pričom v molekule farbiva nastávajú zmeny, ktoré sa prejavujú aj zmenou farby. Takáto zmena farby prezrádza prítomnosť kyseliny. V zásadach sa tieto farbivá sfarbujú inak. Organické farbivá, ktorými sa zisťuje prítomnosť kyselín alebo zásad, sa nazývajú acidobázické indikátory. Definícia kyselinyExistuje niekoľko teórií definujúcich pojmy kyselina a zásada. V chémii sa niektoré látky označujú podľa týchto teórií ako Arrheniova kyselina, Brønstedova kyselina alebo Lewisova kyselina. Arrheniova teóriaNajstaršou teóriou je Arrheniova teória kyselín a zásad (1899), podľa ktorej sú kyseliny látky, ktoré vo vodnom roztoku odštepujú protón. Brønstedova teóriaArrheniovu teóriu rozšíril Johannes Nicolaus Brønsted, vo svojej protolytickej teórii kyselín a zásad.[1] Podľa tej je kyselinou látka, ktorá je schopná odštepovať protón, t. j. vodíkový katión. Táto teória sa už nevzťahuje na vodné prostredie a akceptuje aj interakciu medzi látkou a rozpúšťadlom. Lewisova teóriaNajvšeobecnejšou teóriou je Lewisova teória (1923), ktorá definuje kyselinu ako látku, ktorá má voľný elektrónový obal a je schopná prijať elektrón od zásady. Táto teória je veľmi užitočná, pretože sa vzťahuje aj na látky, ktoré nemajú odštiepiteľný protón. Táto teória má najväčšie uplatnenie v organickej chémii. Rozdelenie kyselínAnorganické kyselinyKyslíkaté kyselinyNázov je odvodený z podstatného mena kyselina a z prídavného mena podľa príslušného anhydridu kyseliny. Odvodzujeme ich od oxidov, ktoré sa nazývajú anhydridy kyselín (pozor na podobný názov s iným významom u organických kyselín) alebo kyselinotvorné oxidy. Od niektorých anhydridov odvodzujeme viacero kyselín. Na rozlíšenie spresňujeme názvy týchto kyselín tým, že počet atómov vodíka v ich molekule uvádzame s predponami utvorených z gréckych čísloviek. Pre kyselinu s jedným atómom vodíka sa číslovka zvyčajne vynecháva. Kyselina s dvoma atómami vodíka má predponu dihydrogen-, kyselina s tromi atómami vodíka trihydrogen-, so štyrmi atómami vodíka tetrahydrogen-, a s piatimi atómami vodíka pentahydrogen-. Patria sem napríklad:
Bezkyslíkaté kyselinyBezkyslíkaté kyseliny sú vodné roztoky binárnych zlúčenín s vodíkom. Ich názov je zložený s podstatného mena kyselina a z prídavného mena utvoreného od názvu príslušnej zlúčeniny. Najdôležitejšie bezkyslíkaté kyseliny sú zlúčeniny vodíka s halogénmi - tzv. halogénovodíkové kyseliny.
PeroxokyselinyPeroxokyseliny sú odvodené z kyslíkatých kyselín, v ktorých je kyslík substituovaný za peroxoskupinu (-OO-):
TiokyselinyTiokyseliny sú odvodené z kyslíkatých kyselín a majú kyslík substituovaný sírou:
HalogénkyselinyHalogénkyseliny sú odvodené od kyslíkatých kyselín, v ktorých je aspoň jedna funkčná skupina -OH subsituovaná halogénom:
AmidokyselinyAmidokyseliny (amidy kyselín) sú odvodené z kyslíkatých kyselín, v ktorých je aspoň jedna funkčná skupina -OH subsituovaná aminovou skupinou (-NH2):
Sýtnosť kyselínSýtnosť kyseliny určujeme podľa počtu vodíkových iónov, ktoré sa z kyseliny môžu odštepovať. Rozoznávame:
Referencie
Iné projekty
|
