Vladimír Clementis

Vladimír Clementis
slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ
Iné mená	Peter Hron
Narodenie	20. september 1902 Tisovec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	3. december 1952 (50 rokov) Praha, Česko-Slovensko
Zamestnanie	redaktor, tajomník, neskôr minister zahraničných vecí
Známy vďaka	DAV
Alma mater	Karlova univerzita
Profesia	právnik, diplomat, kultúrny kritik, redaktor, politik
Príbuzní	Daniel Okáli
Manželka	Ludmila
Odkazy
Commons	Vladimír Clementis
Biografický portál

JUDr. Vladimír Clementis (pseudonymy Peter Hron, Ján Krokavec, V. Podtisovský, V. Sopko a i.) (* 20. september 1902, Tisovec – † 3. december 1952, Praha) bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ.

Pochádzal z druhého manželstva skalického rodáka Ľudovíta Clementisa. Rodina Clementisovcov bola uhorská šľachtická rodina, ktorá získala armáles v roku 1651.^[1][2] Jeho otec bol učiteľ na evanjelickej škole, ktorú ako jedinú slovenskú školu v Tisovci, neskôr navštevoval aj syn Vladimír. Clementisov starý otec Václav Vraný pochádzal z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína, prišiel študovať na evanjelické gymnázium do Veľkej Revúcej a zostal na Slovensku ako učiteľ medzi spišskými Nemcami. V dôsledku Apponyiovského školského zákona ako masarykovec prejavujúci nedostatočné vlastenectvo bol zbavený miesta evanjelického učiteľa vo Vrbici a pôsobil ako kustód v Národnom múzeu v Turčianskom Svätom Martine. Rodina bola známa svojou pročeskou, slovanofilskou a protimaďarskou orientáciou.

Ako chlapec som z rôznych narážok a nedopovedaných viet vyciťoval, že v rodine Vraných je akési tabu, neznáma osoba, ktorej meno nikto nevyslovoval a v prítomnosti starého otecka sa mu zďaleka vyhýbal. Pozdejšie som sa dozvedel, že touto prekliatou osobou rodiny je mamin brat Milo(?), ktorý žil v Budapešti, bol verejným notárom, odrodil sa. Tým prestal pre starého otecka existovať.^[3]

Na jeseň r. 1913 Clementis odišiel študovať do rodiska svojho otca – Uhorskej Skalice na miestne osemročné gymnázium, jedno z najstarších školských ústavov na západnom Slovensku. Gymnázium viedlo svojich študentov k úcte k tradíciám školy a k uhorskému vlastenectvu. Maďarizačné snahy učiteľov zanechali v mladom Clementisovi trvalé stopy, na tieto časy spomínal ako na "roky strávené v nenávidenom ovzduší maďarskej strednej školy". Inak dobrý študent Clementis mal jedinú trojku na vysvedčení opakovane práve z jazyka maďarského.

Vznik Československej republiky zastihol Clementisa v šiestej triede gymnázia, ktoré bolo vzápätí premenované na Masarykovo štátne reálne gymnázium. Na miesto vyhnaných maďarských profesorov nastúpili českí, čo malo kladný vplyv na Clementisov prospech (jedinú dvojku v septime mal z matematiky). Ešte než gymnázium ukončil, mu spolužiak požičal niekoľko českých prekladov populárnej marxistickej literatúry, ktoré Clementisa nadchli a predurčili celú jeho ďalšiu politickú dráhu.

Od roku 1921 študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, zároveň sa angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže. V roku 1922 založili títo ľavicoví intelektuáli združenie slovenských socialistických študentov, v ktorom sa venovali štúdiu marxistickej filozofie a ruského umenia. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ).

V roku 1924 začali vydávať štvrťročník DAV, od názvu tohto časopisu je odvodené pomenovanie celej skupiny – davisti. Clementis sa vďaka svojmu razantnému a zároveň kultivovanému spôsobu stal ich neoficiálnym vodcom. Ako uvádza kulturológ Lukáš Perný, v rámci DAVu tiež rozvíril diskusiu okolo krvavých udalostí v Košútoch s medzinárodným dosahom (písal listy Rollandovi, Barbussemu a Gorkému) a aktívne pôsobil aj ako „advokát chudoby“ v procese so Štefanom Majorom. Budúcnosť Slovenska videl v pozdvihnutí chudobného proletariátu. Pre DAV získal celý rad literátov, intelektuálov, často i z opačných názorových kruhov, čo bola Clementisova veľká cnosť – rešpekt k názorovej pluralite. Vyjadrenia či tvorbu zverejňoval v celom znení a tak sa do DAVu dostali aj mená ako M. Rázus, M. Urban, J. Smrek, G. Vámoš či T. Gašpar.^[4]

V rokoch 1926 – 1930 bol advokátskym koncipientom, v rokoch 1931 – 1939 advokátom v Bratislave. V rokoch 1935 – 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia.

Veľká časť európskej kultúrnej elity (napríklad Feuchtwanger, Rolland, Shaw a iní) v tom čase podľahla mámeniu komunizmu. Tak to bolo aj u Clementisa, ktorý si Sovietsky zväz a život v ňom idealizoval. Nadšenie mu vydržalo až do roku 1938, keď KSČ prešla do ilegality a Clementis s manželkou odišiel do exilu.^[5]

V marci 1939 emigroval cez Poľsko a Sovietsky zväz z rozhodnutia strany do Paríža. Odtiaľ mal odísť do Severnej Ameriky a rozvíjať činnosť pre KSČ medzi krajanmi v USA a Kanade, čo sa však už nestalo.

V čase neočakávaného uzavretia paktu Molotov-Ribbentropp v auguste 1939 bol Clementis ešte v Paríži a na straníckej pôde v prítomnosti Viliama Širokého, Bruna Köhlera a Jana Švermu kritizoval tento sovietsko-nemecký pakt. Ako zdôrazňuje Marián Gešper, neurobil to však verejne:

Ak odhliadneme od neskorších vyfabulovaných historiek, podľa svedkov mal Clementis v Moskve po vojne so J. V. Stalinom rozhovor na túto tému. Stalin, ako chladnokrvný pragmatik, zobral vec ako vedľajšiu a uzavretú samotnými výsledkami Druhej svetovej vojny. Skôr sa zdalo, že Stalin ako by mimochodom naznačil, že skutočných nepriateľov má Clementis zo strany „súdruhov z Prahy.“^[6]

V skutočnosti mal neskôr na Clementisovom odsúdení najväčší podiel práve Viliam Široký, ktorý ho napokon aj vystriedal na poste a usiloval o jeho vylúčenie zo strany, keď neverejne kritizoval pakt Molotov-Ribbentropp, čo uvádzajú viacerí autori.^{[7][8][9][10] [11]}

V októbri 1939 sa spolupodieľal na vydaní memoranda slovenských politikov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Ján Paulíny-Tóth), ktoré požadovalo obnovenie Česko-Slovenska, ale aj zrovnoprávnenie Slovenska v budúcom štáte.

Po nemeckom útoku na Poľsko sa Francúzsko od 3. septembra 1939 nachádzalo vo vojnovom stave s Nemeckom a internovalo komunistických exulantov v zajateckých táboroch. Clementis bol zatknutý 11. októbra 1939. V tejto situácii v novembri 1939 opätovne kritizoval sovietske vedenie v súvislosti so sovietskym útokom na Fínsko (pozri Zimná vojna). V januári 1940 Clementis, aby sa dostal z tábora, vstúpil do novovzniknutých česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Vtedajšie vedenie KSČ v Moskve to v čase platnosti sovietsko-nemeckého paktu vyhodnotilo ako zradu. Komunistická bunka v Paríži posiela v apríli 1940 do Moskvy telegram^[12]:

Clementis vystúpil proti sovietsko-nemeckému paktu. Bol proti Sov. zväzu v otázke Fínska. Je prívržencom vojny anglo-francúzskeho imperializmu proti Nemecku. Presadzuje podriadenie našej strany Benešovi. Bol pre svoje nepriateľské stanovisko prepustený z väzenia vo Francúzsku. Pracuje teraz spolu s Hodžom a Osuským. Vylúčili sme ho zo strany.

O mesiac neskôr nasledovalo Ďurišovo osobné posolstvo^[12]:

Ústredie aj ja sme tiež toho názoru, že Clementis sa musí medzi členmi strany použiť ako príklad zrady v ťažkej chvíli.

Bol vylúčený z KSČ. Stal sa súčasťou armády. Spolu so svojou jednotkou sa prepravil do Spojeného kráľovstva s manželkou Lídou. Po príchode ho internovali, no na intervenciu česko-slovenskej exilovej vlády ho po 9 mesiacoch prepustili.

Ladislav Feierabend o tomto období vo svojich pamätiach píše^[13]:

Reorganizace naší zahraniční armády v Cholmondeley Parku u Chesteru nebyla snadná... Disciplína a morálka utrpěly.... Sebevědomost důstojníků a jejich autorita byli otřeseny, troufalost rozkladných živlů vzrůstala. Nerad na tu dobu vzpomínám. Takzvaní "španěláci", kteří se vstupem do československé armády vysvobodili z internačních táborů ve Francii, vedeni několika skrytými i otevřenými komunisty - jedním z nich byl Vlado Clementis - zahájili mezi vojáky nebezpečnou kampaň. Vydali hesla, že válka je ztracena, dřívě či později i Anglie bude kapitulovat, že je to konec konců jenom imperialistická válka a že je nutno armádu rozpustit a žádat prostřednictvímn Sovětů, kteří mají s Hitlerem smlouvu, generální pardon a zajištění beztrestného návratu domů

V rokoch 1941 až 1945 pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko-Slovensko ako žurnalista a hlásateľ pod pseudonymom Peter Hron.

V roku 1945 bol opäť prijatý do KSČ. Na IX. zjazde KSČ v roku 1949 bol zvolený za člena Ústredného výboru (ÚV) strany. Zostal ním do roku 1951. V apríli 1945 sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. Ministrom zahraničia bol Jan Masaryk.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom

Na základe dohody^[14] podpísanej 27. februára 1946 sa mala uskutočňovať výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Maďarsko dohodu od začiatku hodnotilo ako vynútenú, krajne nevýhodnú a vyhýbalo sa jej realizácii. Slováci v Maďarsku prihlásení na výmenu čelili rôznym formám nátlaku a tak sa do 27. mája 1947 prihlásilo len 90 090 Slovákov^[15]. Clementis bol zástanca tejto dohody a Slováci v Maďarsku ho vnímali ako "záchrancu", ktorý im umožnil "repatriáciu". V tejto situácii pricestoval do Prahy Mihály Károlyi, bývalý prezident Maďarska, v tej dobe 68 ročný veľvyslanec Maďarska vo Francúzsku, pretože Maďarsko sa snažilo minimalizovať počty repatriovaných (dohoda bola recipročná). O návšteve Masaryka a Clementisa dva týždne pred Masarykovým tragickým úmrtím píše vo svojich pamätiach takto:

Vo februári 1948 som v Prahe navštívil Beneša, Masaryka a Ripku, aby som sa s nimi pokúsil dohodnúť v otázkach postavenia maďarskej menšiny na Slovensku. Beneš nedávno pred mojím príchodom dostal porážku, a preto nebol v stave rokovať. Všetky svoje nádeje som vkladal do rokovaní s Masarykom, ministrom zahraničných vecí. Nemohol som tušiť, že bude žiť už len dva týždne. Ruku mal obviazanú a nosil ju upevnenú gázou prevesenú cez krk. Už dvakrát ho operovali na dlani, rana ho viditeľne bolela aj pri našom stretnutí. Lekári ho upokojovali, že rakovinu nemá.

„Najhoršie je to", hovoril mi s povzdychom, „že neviem hrať na klavíri.., a pravdepodobne už nikdy ani nebudem vedieť."

Clementis, štátny tajomník ministerstva, náš rozhovor, napriek tomu, že ho nikto nezavolal, niekoľkokrát prerušil svojím príchodom. Masaryka prítomnosť Clementisa viditeľne znervózňovala a mal som ten dojem, že sa ho bojí. Keď vstúpil do miestnosti, pozeral sa na neho ustarostene a inak ako mal vo zvyku, hovoril s ním s oficiálnou uhladenou eleganciou. Dobre som vedel, že Clementis má pevné, nemenné názory na maďarskú otázku, že ho zbytočne budem presviedčať. Jedine od výnimočnej autority Masaryka a jeho evidentného vplyvu som dúfal, že sa mi podarí dosiahnuť riešenie otázky. „Som pod kontrolou tohto človeka", povedal mi Masaryk, keď Clementis opustil miestnosť.'^[16]

Od marca 1948 do marca 1950 bol Clementis ministrom rezortu zahraničných vecí. V tom čase priamo riadil „repatriácie“ Slovákov z Maďarska aj maďarského obyvateľstva zo Slovenska.

Daniel Okáli v Roľníckych novinách na zač. 70-tych rokov v článku venovanom jeho priateľovi Clementisovi spomínal, ako po podpise zmluvy o výmene obyvateľstva v maďarskom parlamente ich (Okáliho a Clementisa) prvá cesta smerovala do Tisovca, ku Clementisovmu otcovi, kde Clementis víťazoslávne referoval "starému panslávovi" (Okáliho výraz) ako sa podarilo ponížiť maďarského leva v jeho vlastnom brlohu^[17].

V dobe predštátnej a v počiatočných rokoch existencie štátu mal Izrael veľmi dobré vzťahy s Česko-Slovenskom, ktoré mu aj počas embarga OSN poskytovalo vojenskú a hospodársku pomoc, v čase Prvej arabsko-izraelskej vojny (od mája 1948) pre mladý štát životne dôležitú. Dodávky zbraní z Česko-Slovenska do Izraela v rokoch 1947 – 1949 v čase pôsobenie Clementisa boli veľmi významné. Ako uvádza Marián Gešper, jedna z vážnych teórií hovorí o tom, že Stalin rátal paralelne aj s variantom „odskočenia“ Izraela a následnou sovietskou podporou arabských štátov.^[6]

Po zmene politiky Sovietskeho zväzu voči Izraelu však Česko-Slovensko začalo naopak podporovať a vyzbrojovať Egypt, a Izrael sa tak stal až do Nežnej revolúcie v roku 1989 nepriateľskou krajinou.

Ako uvádza Marián Gešper, Vlado Clementis spolu s Lacom Novomeským boli súčasne aj propagátori slovanského poňatia socializmu a celkovo slovanskej myšlienky, aj keď v rúšku vtedajšej ideológie budovania socializmu. Napomáhali tomu aj vynikajúce vzťahy s Juhosláviou Josipa Broza Tita. Zároveň slovanská myšlienka zažila krátku, ale intenzívnu renesanciu po r. 1945, čo sa prejavilo aj v textov ústavných dokumentov republiky. Na tieto jeho odvážne a nekompromisné postoje nezabudli nielen maďarskí komunisti, ale ani tí českí, presnejšie pražskí centralisti.^[6]

V podobnom duchu píše aj kulturológ Lukáš Perný: Politická a vojenská spolupráca Slovanov, ktorá sa dostala do popredia v Druhej svetovej vojne, ovplyvňovala aj povojnový kultúrny život na Slovensku. Clementis písal po rusky o slovenskej literatúre a napísal niekoľko pro-slovansky ladených kníh ako Slováci a Slovanstvo či Slovanstvo kedysi a teraz. Bývali davisti videli vo vízii povojnovej všeslovanskej spolupráce oživenie myšlienok Všeslávia a Herderovho proroctva o víťazstve Slovanov. ^[4]

V septembri 1949 cestoval loďou do USA, kde sa ako vedúci čsl. delegácie zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN. V tom čase bol už niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe maďarský minister zahraničných vecí László Rajk a v New-Yorku sa Clementis dozvedel o zatýkaní, ktoré začalo v Prahe a to aj na jeho ministerstve. C. L. Sulzberger v New York Times z 23. októbra 1949 uverejnil článok o nebezpečenstve, ktoré Clementisovi po návrate domov hrozí. V podobnom zmysle referoval aj Le Monde 27. októbra.

Zo spomienok Adolfa Hoffmeistera, člena delegácie:

Jedného dňa som dostal korešpondenčný lístok v obálke od nemeckého utečenca Ericha Juhna. Žiadal ma, aby som naliehal na Vlada, aby sa nevracal domov. Takýchto odkazov bolo vtedy mnoho... Pozval som Vlada raz predpoludním na prechádzku. Išli sme Central Parkom, kde sa hrali deti a z času na čas prešiel skutočne netečný nepodozrivý chodec. Každého sme si prehliadli. Dal som Vladovi Juhnov lístok. Prečítal si ho. Mlčal. Potom povedal, že je to poplašený novinár. Že sú to nezmysly. Lístok sme nad kovovým košom na odpadky spálili.^[18]

Keď mu žena z Prahy v liste zo 14. októbra písala:

Aj tu sme počuli plno klepov a šíriteľom nekľudu je ten pojašený Theo (Theo H. Florin, Clementisov tajomník), potrebuje usmerniť a Vilo (Široký) to s ním vie dobre.

Clementis sa rozhodol zavolať Gottwaldovi a aj vzhľadom na Sulzbergerov článok mu navrhol, aby za ním pricestovala jeho žena Lída Clementisová, na dôkaz, že ju nedržia, ako rukojemníčku. Gottwald súhlasil: Áno, najlepšia odpoveď, keď pošleme tvoju paniu za tebou... Clementis písal 23. októbra žene: ...keď som ti dnes do telefónu povedal, či by si nechcela priletieť, tak to nebola rečnícka, ale vážne mienená otázka... Súčasne píšem aj Vilovi (Širokému) a uvádzam mu súkromné i nesúkromné dôvody pre svoje rozhodnutie. Uváž, rozhodni sa a podľa toho prehovor s Vilom. Pre "zábavu" jej priložil aj Sulzbergerov článok.^[19]

Marián Gešper pripomína, že v jeseni 1949 bol v  Maďarsku obžalovaný a  popravený minister zahraničných vecí László Rajk a  jeho spolupracovníci, pričom sa to dialo z  iniciatívy predsedu Maďarskej strany pracujúcich Mátyása Rákosiho. V tom čase sa v Československu začali výpady voči tzv. zrade vo vnútri strany od domnelého titoizmu, sionizmu a napokon slovenského buržoázneho nacionalizmu. Maďarskí komunisti rozdúchavali sovietsku paranoju, ale aj v Prahe (u  Viliama Širokého) a upriamovali pozornosť na údajných šesťdesiat slovenských nacionalistov v Komunistickej strane Slovenska, ktorí mali prenasledovať maďarskú menšinu v Československu. Vynorila sa aj nedávna história podpory československých politikov pri vzniku štátu Izrael a  ich následné onálepkovanie „sionizmom“. Paranoju živil aj náhly rozkol medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom. Nebolo teda prekvapujúce, že sa nezabudlo ani na Clementisa a  jeho aktivity ako ministra zahraničných vecí i  na jeho uzemnenie maďarských komunistov v slovenskej otázke. Ako Slovák bol obvinený z  buržoázneho nacionalizmu, teda vlastne zo slovenského vlastenectva.^[6]

Po tom, ako sa aj spolu so ženou vrátili z New Yorku, bol v januári 1951 zatknutý. Po zatknutí bol Clementis ochotný sebakritiky priznať chyby, ale nie zlý úmysel. Po krutom vyšetrovaní ho nakoniec obvinili zo zrady a ďalších vymyslených zločinov, ku ktorým sa pod nátlakom priznal. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho odsúdený na smrť a popravený.

„Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stáva ministrom zahraničných vecí...“ Citát zo záverečnej reči prokurátora Josefa Urválka 26. novembra 1952

Podľa údajnej správy CIA^[20]:

„Napriek tomu, že Zápotocký ho nikdy nemal rád, neskôr bol proti zatknutiu a navrhol pustiť ho na slobodu s tým, že by obsadil dajaký málo významný post bez možnosti vyvíjať politickú činnosť,“ uviedla CIA s tým, že najprv tento názor zastával aj prezident Gottwald. Neskôr podľa pokynov z Moskvy sa Gottwald a Zápotocký museli vzdať svojej predstavy a súhlasiť so zatknutím Clementisa,“ keďže na likvidácii Clementisa záležalo Josifovi Stalinovi,^[20] čo poukazuje na Clementisom podporované vyzbrojovanie Izraela, ktoré podľa Stalina malo skončiť pripojením Izraela do Východného bloku, čo sa nestalo.

V roku 1963 Clementisa rehabilitovali.

„Clementis vyčnieval z komunistického priemeru, bol nekonformný, veľmi skoro odmietol predstavu jednotného československého národa. Avšak minimálne tým, aké pozície v strane a v spoločnosti zastával, sa stal spoluzodpovedným za zavedenie komunistickej diktatúry. Jeho tragický osud na tom nič nemení.“ (Tomáš GÁLIS, Týždeň)^[5]

Clementis nebol spisovateľom vo všeobecne rozšírenom zmysle slova, pretože nepísal poéziu ani prózu. Bol redaktorom časopisu DAV, autorom viacerých reportáží o sociálnych konfliktoch na Slovensku, kritických poznámok a príspevkov, ktoré uverejňoval aj v iných časopisoch (Tvorba, Slovenské zvesti).

Z roku 1948 možno Clementisa vidieť v krátkych reportážach Pathé^[21][22]. V roku 1968 o Clementisovi vyšla krátka reportáž v Československej televízii.^[23] V roku 1989 bol Vladimír Clementis vo filmovej podobe hercom Štefanom Halásom stvárnený v seriáli Roky prelomu.^[24] V roku 1997 bol o Clementisovi nahraný dokumentárny film v rámci cyklu Historická panoráma.^[25]

V roku 2011 vyšla o Clementisovi kniha Ľuboša Juríka Smrť ministra^[26], ktorá bola následne sfilmovaná režisérom Miroslavom Košickým. Vladimíra Clementisa hral Ján Kroner ml..^[27]

Vladimír Clementis má v Bratislave umiestnenú pamätnú tabuľu pri príležitosti jeho rokovania s Džaváharlálom Néhrú a jeho dcérou Indirou Gándhiovou na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.^[28] V Tisovci má umiestnenú bustu a pamätnú tabuľu na rodnom dome.^[29]

V roku 2007 mu bola Robertom Ficom odhalená plastika v priestoroch Ministerstva zahraničných vecí.^[30]

Inštitút ASA v spolupráci s mestom Tisovec, ako aj ďalšími spoluorganizátormi, Seniormi slovenskej diplomacie, Gymnáziom F. V. Sasinka v Skalici a Klubu Nového slova pripravil pri príležitosti 110. výročia spomienkovú konferenciu Vlastenec a Európan Vladimír Clementis, ktorá sa konala 20. septembra 2012 pod záštitou vtedajšieho podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka. Zúčastnili sa jej vedci, politici, spisovatelia ako Jozef Špaček, František Škvrnda, Ľuboš Jurík, Elena Londáková, Peter Kopecký, Martin Krno, Jozef Lysý, Peter Mináč, Peter Lizák a ďalší. Z konferencie vznikol zborník.^[31]

Pri príležitosti 120. výročia narodenia Vladimíra Clementisa usporiadalo mesto Tisovec v spolupráci s Maticou slovenskou podujatie venované dielu Vladimíra Clementisa^[32] spojené s výstavou o živote a diele Clementisa, ktorú v minulosti pripravil Drahoslav Machala. Vladimíra Clementisa si Matica slovenská pripomenula tiež štúdiami, vedecko-populárnymi článkami^[33][34] a vedeckou konferenciou 100 VLADIMÍR MINÁČ, 120 VLADIMÍR CLEMENTIS.^[35] V Rimavskej Sobota je na rok 2023 pripravené odhalenie busty Vladimíra Clementisa v Aleji národných dejateľov.

Koncom mája 2023 vyšla kniha Clementis & Mináč: Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti, ktorá je výstupom z podujatí z roku 2022. ^[36] Zborník obsahuje unikátne a originálne výpovede, spomienky, citáty, štúdie, eseje a komentáre významných osobností spoločenského života (D. Hajko, M. Muránsky, J. Lysý, J. Leikert, S. Krno, P. Kerecman, E. Chmelár, L. Hohoš, J. Lomenčík, P. Parenička, spisovatelia, publicisti a redaktori D. Kerný, Š. Haviar, P. Holka, G. Rothmayerová, P. Dinka, R. Michelko, P. Weiss a mnohí ďalší), ako aj raritné a nikdy nezverejnené fotografie z archívov potomkov, priateľov. Kniha bola uvedená pri príležitosti odhalenia busty Dr. Vladimíra Clementisa v Aleji národných dejateľov v Rimavskej Sobote.^[37]

• 1930 – Slovackaja literatura (uverejnené po rusky vo Vestníku inostrannoj literatury), najucelenejší obraz slovenskej literatúry a jej národnej špecifickosti
• 1937 – Slovenský ľud a odkaz T. G. Masaryka, brožúra
• 1942 – Usmerňované Slovensko
• 1942 – Zem spieva, zborník slovenskej poézie 19. a 20. storočia
• 1943 – Panslavizmus kedysi a teraz (Československý výbor pre slovanskú vzájomnosť, Londýn)
• Medzi nami a Maďarmi (Londýn 1943) (Eko Konzult Brat. 2008 Ed. Ladislav Deák)
• Slováci a Slovanstvo (Londýn 1944)
• Hnev svätý, antológia (Londýn 1944)
• Slovanstvo kedysi a teraz (1946)
• Odkazy z Londýna, publicistické odkazy z rokov 1941 – 1942, keď bol komentátorom a hlásateľom česko-slovenského vysielania v Londýne (Londýn 1947)
• Nedokončená kronika (1964) (Tatran Brat. 1989)

• Vzduch našich čias I., II., state z rokov 1922 – 1938 (Vydavateľstvo politickej literatúry Brat. 1967)
• Vladimír Clementis, Lída Clementisová Listy z väzenia (Tatran Brat. 1968)
• O kultúre a umení (1977)
• Clementisove knihy a texty boli zdigitalizované v archíve DAV DVA.

1. ↑ Katona Csaba 2010: Vladimír Clementis csehszlovák külügyminiszter családjának magyar nemesi származása. Turul LXXXIII/2, 54-58.
2. ↑ mult-kor.hu
3. ↑ V. Clementis, Nedokončená kronika (Tatran Brat. 1989) str. 41
4. ↑ ^{a b} PERNÝ, Lukáš. 120 rokov od narodenia Vlada Clementisa [online]. 2022-09-21, [cit. 2022-12-19]. Dostupné online.
5. ↑ ^{a b} GÁLIS, Tomáš. Byť hrdí na Clementisa? [online]. .týždeň - iný pohľad na spoločnosť, 2007-10-05, [cit. 2021-09-29]. Dostupné online.
6. ↑ ^{a b c d} GEŠPER, Marián. Intelektuál so silným idealizmom [online]. 2022-12-04, [cit. 2022-12-19]. Dostupné online.
7. ↑ BAER, Josette. "Spirits that I've cited...?" Vladimír Clementis (1902–1952): The Political Biography of a Czechoslovak Communist. [s.l.] : Columbia University Press, 2017-10-31. Google-Books-ID: zUUwDwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-3-8382-6746-3. (po anglicky)
8. ↑ Ako pykal Široký za smrť Clementisa [online]. Pravda.sk, 2008-01-19, [cit. 2023-05-31]. Dostupné online.
9. ↑ AKTUALITY.SK. Kalendárium: Viliam Široký chcel len moc, ideály nemal žiadne [online]. Aktuality.sk, 2019-06-08, [cit. 2023-05-31]. Dostupné online.
10. ↑ HAJKO, Jozef. História / Keď začala revolúcia žrať svoje deti, Husák a Novomeský išli režimu poruke [online]. www.postoj.sk, [cit. 2023-05-31]. Dostupné online.
11. ↑ https://dennikn.sk/3285464/siroky-nebol-charizmaticky-politik-ktory-by-vedel-strhnut-masy-skor-vedel-splhat-v-zakulisi/
12. ↑ ^{a b} ČOMAJ, Ján. Clementis – obeť svojho vlastného ideálu | Slovenské národné noviny [online]. SNN - SLovenské národné noviny, 2017-11-28, [cit. 2021-09-29]. Dostupné online.
13. ↑ Ladislav Feierabend, Soumrak československé demokracie sv. 2(Rozmluvy Londýn 1986)str. 218
14. ↑ Medzištátna dohoda medzi Maďarskom a ČSR o výmene obyvateľstva z 27. 2. 1946 č.145/1946 Sb., online na webarchive.org
15. ↑ Vaculík, Jaroslav (2010), „K výměne obyvatelstva mezi Maďarskem a Československem“, in Sáposová, Zlatica; Šutaj, Štefan, Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, str.98, Prešov: Universum, ISBN 978-80-89046-64-5
16. ↑ Mihály Károlyi: V Prahe som nepochodil In: Hit ilúziók nélkül/Viera bez ilúzií. Memoáre, Európa Bp., 1982, (maďarsky)
17. ↑ L. Koncsol, "A tettesekről"(O páchateľoch), denník Szabad újság, 17. 10. 2007 str.1,3
18. ↑ Zdenka Holotíková, Viliam Plevza, Vladimír Clementis (Vydavateľstvo politickej literatúry Brat. 1968)str. 266
19. ↑ Zdenka Holotíková, Viliam Plevza, Vladimír Clementis 2. vydanie (Pravda Brat. 1972)str. 257
20. ↑ ^{a b} Tajná správa CIA: Clementisa chceli oslobodiť. Stalin bol proti [online]. Pravda.sk, 2018-09-22, [cit. 2021-06-10]. Dostupné online.
21. ↑ Yugoslav, Czech And Polish Foreign Ministers (1948) [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
22. ↑ Signing Of Czech-Bulgarian Treaty AKA Signing Of Czech-Bulgarian (1948) [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
23. ↑ Vladimír Clementis - Krátka TV reportáž z roku 1968 [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
24. ↑ Roky prelomu (TV Mini Series 1989– ) - IMDb [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
25. ↑ Historická panoráma - Vladimír Clementis (1997) [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
26. ↑ Smrť ministra. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
27. ↑ Smrť ministra (2009) [online]. [Cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
28. ↑ Pamätná tabuľa Vladimír Clementis | Spolek pro vojenská pietní místa [online]. www.vets.cz, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
29. ↑ Kultúrne pamiatky - Oficiálna stránka mesta Tisovec [online]. www.tisovec.com, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online. Archivované 2022-09-21 z originálu.
30. ↑ Komunistickému ministrovi zahraničia Clementisovi odhalili bronzovú plastiku [online]. www.noviny.sk, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
31. ↑ Vlastenec a Európan Vladimír Clementis - recenzia a voľné úvahy - Daniel Šmihula - (blog.sme.sk) [online]. blog.sme.sk, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
32. ↑ Aktualne - Prednáška "CLEMENTIS" - Oficiálna stránka mesta Tisovec [online]. www.tisovec.com, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
33. ↑ GEŠPER, Marián: Intelektuál so silným idealizmom.Vladimíra Clementisa popravili pred 70. rokmi. In: NÁRODNÝ KALENDÁR 2022. Martin : Matica slovenská, 2022, s. 233 - 237
34. ↑ PERNÝ, Lukáš. 120 rokov od narodenia Vlada Clementisa [online]. Matica slovenská, 2022-09-21, [cit. 2022-09-21]. Dostupné online.
35. ↑ Plagát na konferenciu
36. ↑ PERNÝ, Lukáš; GEŠPER, Marián; MINÁČ, Vladimír. CLEMENTIS & MINÁČ: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“?. [s.l.] : Matica slovenská, 2023-05-26. Google-Books-ID: 5Yy_EAAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-80-8128-297-3.
37. ↑ VOBRAZE.SK. Odhalenie busty Vladimíra Clementisa v R. Sobote sprevádzala netradičná inscenácia + foto a video - vobraze.sk [online]. 2023-05-26, [cit. 2023-05-27]. Dostupné online.

• ČIERNY, Ján: Vladimír Clementis diplomat. Bratislava : Literárne informačné centrum, 1999.
• DRUG, Štefan: DAV a davisti. Bratislava : Obzor, 1965. 264 s. + 24 s. obrazových príloh.
• DRUG, Štefan: Vladimír Clementis : kultúrny publicista. Bratislava : Obzor, 1967. 192 s.
• DRUG, Štefan: Červená sedmička nastupuje : O davistoch netradične. Bratislava : Smena, 1984. 216 s.
• DRUG, Štefan: Vladimír Clementis : Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1993. 436 s. ISBN 80-217-0434-9

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Clementis