|
Martina Šimkovičová
Martina Šimkovičová (predtým Bartošíková, rod. Bučuričová; * 29. august 1971, Modra)[1][2][3] je slovenská politička, ministerka kultúry SR v štvrtej vláde Róberta Fica od októbra 2023, bývalá televízna moderátorka, poslankyňa Národnej rady SR v rokoch 2016 – 2020 a opätovne zvolená v roku 2023 na kandidátke Slovenskej národnej strany.[4] Ako ministerka kultúry je Šimkovičová dlhodobo predmetom veľkej kritiky zo strany kultúrnej verejnosti, opozície, médií. Kritizovaná býva za snahu ovládnuť slovenskú kultúru, šikanovanie ľudí z kultúrnej a umeleckej komunity, ako aj za nenávistné prejavy voči menšinám. Pre spôsob jej riadenia ministerstva kultúry bola médiami a opozíciou opakovane nazývaná „ministerkou nekultúry“.[5][6][7][8] Je jednou z výrazných osobností dezinformačnej scény,[9][10] opakovane používa rétoriku krajnej pravice.[11] Po nástupe do funkcie ministerky stopla financie na boj proti dezinformáciám.[12] ŽivotopisNarodila sa v roku 1971 v Modre. V roku 1993 absolvovala magisterské štúdium odboru vychovávateľstvo pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,[2] kde potom v roku 2015 obhájila aj titul PhDr.[3] V televíziiV roku 1998 nastúpila do súkromnej televízie Markíza, ktorá vznikla v roku 1996. Najprv moderovala športové spravodajstvo, potom s Patrikom Švajdom hlavné večerné spravodajstvo. Televíznu kariéru prerušila v rokoch 2013 z dôvodu narodenia najmladšej dcéry, o dva roky neskôr sa vrátila na obrazovku. Začala moderovať vlastnú reláciu – Reflex Špeciál, tú však kvôli nízkej sledovanosti stiahli z vysielania. V Markíze pôsobila takmer 18 rokov. Televízia s ňou ukončila spoluprácu po tom, ako na sociálnej sieti zdieľala príspevky namierené proti utečencom.[13] Po odchode z Markízy sa stala výraznou tvárou slovenskej dezinfoscény, šíriac homofóbne názory, proruskú propagandu a propagáciu antisystémových strán.[9] V roku 2015 bola tvárou pripravovanej INTV, neúspešného projektu celoslovenskej konšpiračnej televízie bez priznaného majiteľa,[9] neskôr moderovala diskusie v dezinformačnej[13][14][10] internetovej televízii Slovan, spolu s jej zakladateľom, ortopédom Petrom Kotlárom. Obaja boli vo voľbách v roku 2023 zvolení za poslancov NR SR na kandidátke SNS.[13][14] 8. decembra 2023 Peter Kotlár, konateľ TV Slovan, oznámil, že so Šimkovičovou rozviazal pracovnoprávny vzťah a následne sa vzdal štatutárstva televízie.[15] Politické pôsobenieVo voľbách 5. marca 2016 sa Šimkovičová dostala do parlamentu ako číslo 3 na kandidátke strany Borisa Kollára Sme rodina, keď získala 38 784 preferenčných hlasov.[16] Po dvoch mesiacoch a pôsobení vo výbore pre ľudské práva a práva menšín opustila so svojimi kolegami Rastislavom Holúbekom a Petrom Marčekom poslanecký klub SME RODINA. Kollár Šimkovičovú vyzval, aby sa vzdala mandátu, čo však Šimkovičová odmietla a až do konca volebného obdobia pôsobila v parlamente ako nezávislá.[17] V septembri 2019 dostala tisíc eurovú pokutu za hlasovanie za iného poslanca.[18] V roku 2019 kandidovala vo voľbách do Európskeho parlamentu ako líderka kandidátnej listiny STAROSTOVIA A NEZÁVISLÍ KANDIDÁTI, do europarlamentu sa však nedostala.[19] V roku 2020 kandidovala v parlamentných voľbách z prvého miesta kandidátnej listiny strany HLAS ĽUDU,[20] ktorú prevzal v roku 2018 Marček. Strana skončila na poslednom mieste, získala iba 1 887 hlasov (0,06 %). Šimkovičová získala 844 prednostných hlasov[20] a do parlamentu sa nedostala.[21] V marci 2021 Marček poskytol stranu HLAS ĽUDU ľudom okolo Milana Uhríka a Milana Mazureka, ktorí ju premenili na politické hnutie REPUBLIKA. V roku 2023 kandidovala vo voľbách do NR SR na kandidátke SNS a bola zvolená za poslankyňu so ziskom 27 615 prednostných hlasov.[22][13][23] Ministerka kultúryNástup do funkcie25. októbra 2023 bola Šimkovičová v rámci štvrtej vlády Róberta Fica vymenovaná za ministerku kultúry.[24] Popri výkone ministerskej funkcie Šimkovičová naďalej vystupovala v TV Slovan, čím by mohla porušovať zákon.[25] 8. decembra 2023 bolo oznámené, že prestala byť zamestnankyňou tejto televízie.[15] Ako ministerka bola Šimkovičová od nástupu do funkcie predmetom veľkej kritiky zo strany opozície i kultúrnej verejnosti. Predstavitelia kultúrnej obce namietali, že Šimkovičová kultúru dlhodobo skôr rozdeľuje než spája. Z Markízy musela totiž odísť pre príspevky proti utečencom v čase migračnej krízy a „LGBT a gender ideológiu“ už v minulosti označila za „to najzvrátenejšie zo zvráteného, čo [...] prináša tzv. liberálna demokracia“. Odmietaná bola aj pre chýbajúcu odbornosť a nedostatočnú manažérsku kvalifikáciu.[26] Po nástupe do funkcie bola čoskoro kritizovaná za snahu ovládnuť slovenskú kultúru, šikanovanie ľudí z kultúrnej a umeleckej komunity, ako aj za ďalšie nenávistné prejavy voči menšinám. Pre spôsob jej riadenia ministerstva kultúry bola opakovane nazvaná „ministerkou nekultúry“[5][6][7][8]. Niektorí kritici tvrdia, že „skutočným ministrom kultúry“ nie je Martina Šimkovičová, ale známy konšpirátor a generálny tajomník služobného úradu Ministerstva kultúry Lukáš Machala.[27] Už krátko po vzniku novej vlády Róberta Fica vznikla petícia za Šimkovičovej odvolanie, ktorú podpísalo takmer 190 000 ľudí, teda viac, než dostala Slovenská národná strana, na ktorej kandidátnej listine Šimkovičová figurovala[28], a čo bolo doposiaľ najviac v histórii slovenských online petícií.[29] Ministerka na petíciu politicky nereagovala a naopak podala trestné oznámenie pre podozrenie, že výzva bola zmanipulovaná a podpisy falošné. Prokuratúra trestné stíhanie najprv zastavila, no koncom júla 2024 polícia vo veci opätovne predvolala na výsluch jednu z iniciátoriek výzvy na odstúpenie ministerky kultúry, pedagogičku a výtvarníčku Ilonu Németh.[28] Opozícia sa Šimkovičovú pokúsila odvolať, no neuspela. Návrh na vyslovenie nedôvery ministerke predložili opoziční poslanci vo februári 2024, no hlasovanie prišlo na rad až v máji. Za vyslovenie nedôvery bolo 64 z 142 prítomných poslancov a ministerka tak zotrvala vo funkcii.[29] V prieskume agentúry FOCUS na prelome marca a apríla 2024 jej vyslovilo nedôveru 65% opýtaných ľudí.[30] Reforma Fondu na podporu umeniaŠimkovičová bola kritizovaná aj za reformu fondov, ktoré rozhodujú o financovaní kultúry.[8] Reformu Fondu na podporu umenia (FPU) odsúdilo 130 odborníkov, teda takmer polovica členstva komisií fondu, ktorí pohrozili, že ak by bol návrh zákona prešiel v navrhovanom znení, neboli by pokračovali vo vykonávaní svojich funkcií.[30] Reforma fondu nakoniec prešla. O poskytovaní peňazí tak má do budúcna rozhodovať rada fondu a stanoviská odborných komisií majú byť len poradné a nezáväzné. Väčšinu členov rady (7/13) menuje minister kultúry. Podobne väčšinu členov vymenováva predstaviteľ ministerstva aj pri dozornej komisii. Pri výbere šéfov galérií a múzeí už po novom nie je povinné verejné vypočutie a štatutárov bude môcť minister odvolať bez uvedenia dôvodu. Rezort kultúry bude po novom tiež vydávať štandardy múzeí a galérií.[31] Tieto reformy teda značne posilnili pozíciu ministerstva kultúry pri určovaní, ktoré projekty získajú podporu a znížili transparentnosť menovania a odvolávania z vedúcich pozícií rôznych inštitúcií. Z komisií Fondu na podporu umenia následne odišlo v krátkom čase viac ako 20 odborníkov a odborníčok.[32][33] V auguste 2024 odvolala Šimkovičová troch členov Rady Fondu na podporu umenia.[34] Nenávistné prejavy, diskriminácia a dezinformácieŠimkovičová býva pravidelne kritizovaná za homofóbne výroky a priamu diskrimináciu neziskových organizácií, ktoré podporujú LGBTI+ komunitu. Organizáciám nejakým spôsobom spojeným s LGBTI+ osobnosťami sa napríklad vyhrážala, že nedostanú žiadne financie.[8] Slovenská kultúra má byť podľa Šimkovičovej slovenská a nemá sa miešať so žiadnou inou kultúrou.[35][36] Opakovane sa vyhradzuje proti akýmkoľvek náznakom LGBT tematiky v umení. Kritizovala napríklad dielo maliara Andreja Dúbravského v priestoroch Slovenského rozhlasu, na ktorom sú zobrazení dvaja bozkávajúci sa muži.[12] Chcela si tiež predvolať herca SND Ľuboša Kostelného a žiadať od neho vysvetlenie jeho kritických vyjadrení na jej osobu v rámci predstavenia, kde predstavoval homosexuála.[37] V júli 2024 sa Šimkovičová vyjadrila, že Európa vymiera a v dôsledku pretlaku LGBT sa nerodia sa nové deti. Budúcnosť podľa nej vedia tvoriť heterosexuáli. Dodala, že zvláštne je, že pri „bielej rase“. Podľa odborníkov sa tieto vyjadrenia podobajú na neonacistickú konšpiračnú teóriu o „veľkej výmene“ (takzvanú Great Replacement theory). Podľa politológa Tomáša Nociara sú Šimkovičovej výroky príkladom klasickej krajne pravicovej rétoriky, ktorá vychádza z kultúrneho pesimizmu, teda z presvedčenia o pretrvávajúcom spoločenskom úpadku, ktoré delí ľudí na domácich a cudzích, normálnych a deviantných.[11] Inštitút ľudských práv podal na Šimkovičovú trestné oznámenie pre podozrenie z rasizmu a antisemitizmu.[38] Šimkovičová býva spájaná s dezinformačným prostredím.[9][11] Po nástupe do funkcie stopla financie na boj proti dezinformáciám.[12] Šéfom služobného úradu Šimkovičovej ministerstva kultúry sa stal konšpiračný teoretik Lukáš Machala, podľa ktorého by priestor vo verejnoprávnej televízii mali dostať aj spochybňovači základných faktov, ako napríklad faktu, že Zem má tvar podobný guli.[39][40] Zahraničné vzťahyV marci 2022, týždeň po začatí ruskej invázie na Ukrajinu, bol z podnetu vtedajšej ministerky kultúry, Natálie Milanovej (OĽaNO). vydaný príkaz, ktorým sa zavrhla akákoľvek komunikácia a spolupráca s Ruskom a Bieloruskom, ktoré Rusku povolilo prechod a útok na ukrajinské územie zo svojho územia. Šimkovičová zakázanú komunikáciu a spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom v januári 2024 obnovila. Podľa Šimkovičovej sú „Vo svete sú desiatky vojnových konfliktov a podľa nášho názoru by naň nemali doplácať umelci a kultúra.“[41] Čistky v kultúrnych inštitúciáchV inštitúciách slovenského kultúrneho života spustila Šimkovičová personálne čistky, v rámci ktorých začala odvolávať dlhodobých predstaviteľov na vedúcich pozíciách. V marci 2024 odvolala z funkcie riaditeľku Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana, Zuzanu Liptákovú a generálnu riaditeľku Slovenskej národnej knižnice v Martine, Katarínu Krištofovú.[42][43] Nové výberové konania na obsadenie uvoľnených pozícií boli časťou spoločnosti kritizované ako netransparentné: novou riaditeľkou Bibiany sa napríklad bez verejného vypočutia stala Šimkovičovej priateľka Petra Flach.[44][45] Odstránenie Ľuboša Machaja z pozície riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska a získanie vplyvu nad verejnoprávnym médiom bolo jedným z komunikovaných motívov značne kritizovaného zrušenia Rozhlasu a televízie Slovenska a jej nahradenia Slovenskou televíziou a rozhlasom. Podobne ako RTVS čelili politickému tlaku aj ostatné televízne médiá na Slovensku, ktoré napríklad postupne obmedzili politické diskusné relácie.[46][47][48] V nadväznosti na uvedené procesy vyjadrila Európska komisia obavy, že na Slovensku môže po uskutočnených reformách existovať politický tlak na to, čo budú médiá vysielať.[49] Samotná Šimkovičová kritizovala viaceré relácie, ako napríklad Večera s Havranom či reláciu Do kríža, ktoré podľa nej nemajú v doterajšom režime budúcnosť.[50][51] Do Rady STVR boli dosadení ľudia z ministerstva a v priebehu leta muselo STVR opustiť viacero nepohodlných vedúcich zamestnancov.[52] V júni 2024 sa poslanec SNS Roman Michelko nechal na dezinformačnom portáli InfoVojna počuť, že STVR čoskoro opustia moderátori Marta Jančkárová a Marek Makara, čo sa nakoniec v auguste aj naplnilo.[53] Český rozhlas (tradičný partner Slovenského rozhlasu) prerušil po organizačných zmenách so slovenským rozhlasom spoluprácu z dôvodu obáv, že sa vedenie aj program novovzniknutej STVR dostane pod politický vplyv.[54] S odvolávaním riaditeľov kultúrnych inštitúcií pokračovala Šimkovičová aj v auguste 2024, keď najprv odvolala generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla, Mateja Drličku a následne aj dlhodobú riaditeľku Slovenskej národnej galérie, Alexandru Kusú.[55][56] Podľa Šimkovičovej je odvolávanie po príchode novej vlády bežná prax a všetko uskutočnila v súlade so zákonom.[57] V nadväznosti na uvedené odvolávania vzniklo viacero iniciatív kritizujúcich konanie ministerstva kultúry. Martinom Šútovcom, Zuzanou Fialovou a Richardom Stankem a Michalom Hvoreckým bola 6. augusta 2024 spustená ďalšia petícia za odvolanie Šimkovičovej z funkcie ministerky, s názvom Na obranu kultúry, ktorú v priebehu jedného dňa podpísalo viac ako 50 000 ľudí[29][58] a v priebehu týždňa okolo 180 000.[59] 12. a 13. augusta 2024 sa v Bratislave na Námestí SNP uskutočnili dva dni po sebe protesty proti ministerke jej reformám. Protesty organizovali strany Progresívne Slovensko a Sloboda a Solidarita, no vystupujúci rečníci pochádzali z nestraníckeho prostredia, boli nimi najmä predstavitelia kultúry. Podľa odhadov polície sa prvého protestu zúčastnilo okolo 9 000 protestujúcich.[60][61] a druhého protestu sa podľa odhadov organizátorov zúčastnilo 18 000 účastníkov.[62][63] Pracovníci v kultúre sa zároveň 12. augusta 2024 v Slovenskom národnom divadle dohodli na vytvorení štrajkového výboru.[64] Na dianie v kultúre a pôsobenie ministerky Martiny Šimkovičovej reagovali aj bývalí ministri kultúry z celého politického spektra: Marek Maďarič, Milan Kňažko, Rudolf Chmel, Silvia Hroncová a Ladislav Snopko, ktorí odmietli kroky, ktorými sa podľa nich ministerka kultúry, „snaží znormalizovať kultúru, ponižuje jej zahraničnopolitický význam, devastuje kontinuitu, degraduje odbornosť, zastrašuje jednotlivcov, manipuluje a falošne rozdeľuje spoločnosť na normálnych a nenormálnych“[65]. Podporný list slovenským umelcom poslali aj ich českí kolegovia z divadla, ktorí vyzvali aj k pomoci postihovaným slovenským umelcom a vyzvali na založenie Česko-slovenského kultúrneho fondu.[66] Odvolanej generálnej riaditeľky Alexandry Kusej sa zase v liste adresovanom Martine Šimkovičovej zastalo vyše 150 zástupcov významných európskych múzeí, umeleckých organizácií, univerzít a umelcov.[67] Šimkovičová sa v nadväznosti na kritiku opakovane označila za obeť týrania a spolu s Lukášom Machalom sa voči kritikom začali rázne vyhradzovať a vyhrážať sa, že proti komikom a kritikom, ktorí ich hanlivo označujú, právne zakročia.[68] Osobný životZ prvého manželstva má Šimkovičová dcéru Petru (1990). V roku 2005 sa znova vydala za automobilového pretekára Igora Šimkoviča, s ktorým sa jej ešte v roku 2003 narodil syn Marko. V roku 2013 sa narodila dcéra Sofia. Rozviedli sa v roku 2019, po tom čo sa dohodli na predaji spoločnej vily v rakúskom Prellenkirchene. Okolo roku 2020 sa presťahovala do Kittsee, kde si vtedy kúpila menší dom.[69][70] V auguste 2024 sa slovenská ministerka kultúry na tlačovej konferencii posťažovala, že ju novinári „vyštvali“ z jej domova v Rakúsku a bola nútená hľadať si nový domov na Slovensku.[71] Referencie
Externé odkazy
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
